Magdaléna Grambličková, farmárka - podnikateľka, Zeliny z Doliny, Fotografia: Jana Martish
Magdaléna Grambličková je matkou dvoch detí, bývalá finančná riaditeľka, ktorá sa po odchode z mesta na vidiek stala kvetinovou farmárkou. Môže jej príbeh byť otázkou aj našej budúcnosti? Dnes sa s Magdalénou poroprávame o udržateľnosti, susedských vzťahoch, zmene zamestnania a dopadoch klimatickej krízy na vidiek.
Rozhovor: Milota Sidorova, Lucia Ďurčová
Prečo ste sa rozhodli odísť na dedinu a nezobrali si hypotéku v meste?
Mojou hlavnou motiváciou bola záhrada. Aj v časoch, keď som ešte netušila, že sa raz budem venovať poľnohospodárstvu, som chcela mať dostatok priestoru na produkciu vlastných potravín. Dôležitý faktor bol pre nás aj pokoj a osobný priestor - ten pocit, keď vyjdete zo dverí, no stále ste doma.
Dom má oproti bytom pre mňa jednu veľkú výhodu. Na Slovensku zatiaľ nevidím veľké možnosti, ako v bytovom dome intenzívnejšie používať ekologické technológie. Tu kúrime drevom, dom máme zateplený prírodnými materiálmi, odpadové vody likvidujeme v koreňovej čističke. K tomu všetkému sa, samozrejme, pridali aj ceny nehnuteľností. Tie boli v tomto regióne zlomkové oproti tomu, koľko by nás stálo bývanie v meste, aj keď dnes to už celkom neplatí.
Je podľa teba život na dedine udržateľnejší ako v meste? Ak áno, v čom?
Skôr by som povedala, že má potenciál byť udržateľnejší, má nevyužitý potenciál. Dobre riadený vidiecky región dokáže pokryť celú spotrebu energie udržateľne, z miestnych zdrojov. Príklady na to nájdeme hneď v Rakúsku a aj u nás ukazujú analýzy, že by to do veľkej miery šlo. A ľudia na vidieku majú širšie možnosti samozásobovania potravinami a nakupovania lokálne, no využívajú to len v malej miere. Uvedomenie si ekologických tém je zatiaľ silnejšie v mestách. Dôležitosť využívania miestnych zdrojov, znižovanie emisií, biodiverzita či ekologické poľnohospodárstvo sú témy, s ktorými pochodíte skôr v meste.
Čo sa ti na tom (spôsobe života) páči a čo nie?
Vyhovuje mi, že môžem tráviť viac času vonku. Obzvlášť pri výchove detí je možnosť byť väčšinu dňa vonku na dvore pre mňa veľmi dôležitá. Iste, v meste je veľa možností, ako tráviť čas s deťmi, aj ja ich občas využijem, no viac mi vyhovuje nechať syna, nech sa slobodne hrá a rozvíja vonku. Páči sa mi, že máme aspoň časť potravín vlastných alebo aspoň zo zdroja, ktorý poznáme. Zeleninu sa v sezóne snažíme dopestovať vlastnú, aj keď v posledných dvoch rokoch to boli skôr len chuťovky na doplnenie jedálnička, nakoľko som intenzívne pracovala na rozbehu kvetinovej farmy. Mlieko a vajíčka máme od susedov. Kravy, ktorých mlieko pijeme, sa pasú občas rovno pred naším domom. Vadí mi potreba používať auto. V meste by sme auto ani nemali, tu by sa bez neho môj partner nedostal do práce. A ja si neviem predstaviť všetky presuny s deťmi, k lekárom, na návštevy starých rodičov, či nákupy. Mám kamarátov, ktorí to zvládajú aj bez auta, no ja by som to asi nedokázala. Taktiež mi vadia industriálni poľnohospodári všade naokolo. Bývame trochu mimo dediny, uprostred polí a to množstvo chemikálií, čo v našom okolí počas roka pretečie, je obrovské.
Za akými potrebami dochádzaš do mesta?
Za rodinou. Za nákupmi. Snažíme sa nakupovať kvalitnejšie potraviny a v miestnych obchodoch je problém ich kúpiť, rovnako ako ekologickú drogériu či bezobalové potraviny. Samozrejme za kultúrou, zdravotníctvom a väčšinou služieb.
Výsadba sezónnych kvetín. Fotografia: Zeliny z Doliny
V čom vidíš budúcnosť zdieľania na dedine?
Mám pocit, že infraštruktúra pre komunitné aktivity a zdieľanie u nás nechýba, skôr chýba vôľa či energia podobné veci organizovať. A tým mám na mysli aj samu seba.
Viem si predstaviť, že tu na vidieku by malo potenciál zdieľanie napríklad stavebnej a poľnohospodárskej techniky a určite majú potenciál aj väčšie, systémové veci. Veľmi sa mi páči, ako v niektorých západných krajinách funguje vlastníctvo v oblasti energetiky prostredníctvom družstiev a crowdfundingových iniciatív. No k otvorenosti voči tomuto typu vlastníctva a organizovania bude u nás ešte viesť dlhá cesta.
Zdieľané vlastníctvo by farmárom veľmi pomohlo
Keď sa zamýšľaš nad postupom klimatickej zmeny, vnímaš zmeny v krajine, kde bývaš? Robíte niečo, aby ste v budúcnosti žili viac samostatnejšie?
Každý, kto sa trochu pozerá okolo seba, musí vidieť, že zmena klímy je krutá realita. Ja, tým, že sa venujem pestovaniu, to vnímam veľmi intenzívne. Najviac to podľa mňa vidieť na vode v krajine. Tu sa spojili hneď dve katastrofy, ktoré považujem za globálne najzávažnejšie: zmena klímy a devastácia krajiny poľnohospodárstvom. Vody je už takmer spravidla buď priveľa alebo žiadna.
A vidieť to aj na tom, ako je počasie čoraz menej predvídateľné. Prestávajú fungovať napríklad klasické staré vedomosti o tom, kedy čo sadiť. U nás vždy býval posledný termín mrazov v polovici mája. Ak by som sa tým naplno riadila, veľa mojich rastlín by malo problém sa v májových horúčavách ujať.
Ako vnímaš ty ako osoba z mesta prechod na podnikanie s kvetinami? Čomu si sa naučila? Aké schopnosti, podporu by si ešte privítala?
Pre mňa bol ten prechod veľmi pozitívny, mám pocit, že presne tomuto sa chcem v živote naplno venovať. Nevnímam to ale zatiaľ ako úplný prechod k farmárčeniu, teraz trávim čas hlavne s dieťaťom, kvety a záhrada sú stále len v rozbehu.
Na začiatku mi veľmi pomohla skupina zahraničných kvetinových farmárov, je skvelé, ako sú všetci v tejto oblasti ochotní zdieľať svoje know-how. Pred pár mesiacmi na Facebooku vznikla aj skupina českých a slovenských kvetinových farmárov a je to veľká pomoc. Z hľadiska eko farmárčenia tu podľa mňa dosť chýbajú komunitné riešenia predaja produktov, vytváranie spoločných odbytných miest, obchodov a pod.
Ako dôležití sú pre teba susedia? V akých situáciách?
Keď bývate na konci sveta, ako my, každú chvíľu od susedov niečo potrebujete. A oni od vás rovnako. Prevziať zásielku, požičať náradie, vyvetrať skleník, keď nie ste doma, také každodenné drobnosti. Ale vnímam to tak, že je to vždy o konkrétnych ľuďoch a tom, ako spolu komunikujú. My sme mali tu u nás na susedov šťastie.
Myslíš, že takýto prechod na dedinu, či samostatné hospodárenie je možné pre viacero ľudí? Ak áno, čo všetko by k tomu potrebovali?
Určite to možné je, no netreba v tom hľadať romantiku. Takýto spôsob života je pre ľudí, ktorí majú radosť z fyzickej práce a sú ochotní sa veľa učiť z vlastných chýb. Každý jeden pozemok je totiž špecifický, čo funguje u mňa, môže byť u niekoho iného problém.
Neviem, či sa to dá zvládnuť aj bez toho, aby mala rodina aj iný príjem. Môj partner má prácu na plný úväzok a bez toho si neviem rozbeh farmárčenia predstaviť. A ako všetci malí farmári, aj my budeme v dohľadnej dobe musieť riešiť problém s pôdou. Tá sa v našom regióne prakticky nedá kúpiť a drvivú väčšinu majú vo vlastníctve alebo v prenájme veľké družstvá.
Čoho sa v našej spoločnosti budúcnosti obávaš?
Jednoznačne environmentálnych problémov, ktoré stále len prehlbujeme miesto toho, aby sme sa intenzívne venovali ich riešeniu. Zmena klímy a strata biodiverzity totiž nie sú len o prírode, už teraz majú vážne dôsledky pre spoločnosť. A tie budú v budúcnosti eskalovať.
Ďakujeme za rozhovor!
Magdaléna Grambličková sa narodila v Nitre, na Slovensku. Študovala sociálnu prácu a romistiku, neskôr pôsobila ako riaditeľka spoločnosti Priatelia Zeme Slovensko a finančná riaditeľka v organizácii Via Iuris. Následne sa presťahovala na Lazy - Veľká Dolina, kde sa rozhodla zostať a založiť si vlasntú firmu ako kvetinová farmárka - Zeliny z Doliny.
Kytica divokých kvetov ako produkt ekologického farmárčenia. Fotografia: Zeliny z Doliny