Zatvorte oči a predstavte si detské ihrisko. Áno, také to klasické – pieskovisko, preliezky (pamätajúce ešte časy socializmu alebo tie nové lanové, EU certifikované), možno ohradené športovisko. Niekoľko lavičiek na sedenie pre mamy a kúsok zelene. Ak ste na rodičovskej, viete, že na tomto ihrisku môžete celkom dobre stráviť čas s dieťaťom tak do 6 rokov. Máte tam svoju skupinu spolurodičov, deti sa spoločne hrajú pod vašim dohľadom. Potom čo vaše dieťa nastúpi do školy, beztak nie je čas byť s ním neustále. Aj spomienka na miesta, kde mimo obľúbeného chytrého telefónu trávi čas je nejasná.
Vráťme sa ale na ihrisko a predstavujme si ho ďalej. Je tam iste aj miesto pre loptové hry, viac či menej presne, futbal a basketbal. Možno má aj bežeckú dráhu. Na tomto ihrisku možno vidíte mladých teenagerov okolo 10-12-15 rokov. V tomto ihrisku sú takmer samí chlapci. Je to tak. Chlapci.
V porovnaní s chlapcami, dievčatá vo veku 9-12 rokov vo verejnom priestore netrávia veľa času. Niektorí vysvetľujú, že dievčatá v tomto veku sa radšej rozprávajú a čas trávia vnútri. Nie je tak celkom pravda, preto sa oplatí skúmať príčiny. Podľa štúdií introvertnosť dievčat a schopnosť zabrať hru aj priestor chlapcov súvisí s celkovou výchovou, politikou ihriska alebo športoviska a podporou dievčat zúčastňovať sa športových hier. Výskum na londýnskych školách[1] preukázal, že chlapci majú prirodzenú tendenciu zabrať až desať krát väčší priestor pre svoje hry (hlavne futbal). Dievčatá sa na ihriskách, ktoré nemali zavedenú politiku separátnych hier pohybovali len marginálne. Dievčenská školská uniforma sukne taktiež neprispela k spontánnemu využitiu športoviska. Ďalším faktorom oplyvňujúcim zapojenie do hry bolo povzbudenie trénera alebo trénerky. Zatiaľčo chlapci málokedy čakajú na pokyn od trénera, dievčatá potrebujú na vstup do hier (hlavne spoločných) vyložene verbálny súhlas. Aj potom je spoločná hra v tomto veku náročná. Chlapci zvyknú dievčatá odsúvať naokraj. Časté povzbudzovanie v duchu, hráš ako baba, na dievčatá tiež nepôsobí povzbudivo.
Hoci by sa zdalo, že hovoríme len o futbale, smerujeme ale k uvedomeniu si dievčenskej psychiky v špeciálnom veku, kedy rozvinuté sebavedomie naplno vstupuje do tvorby sociálnych väzieb. Zatiaľ čo je šport pre fyzické a duševné zdravie a rozvoj človeka kľúčový, dnešný dizajn málo premýšľa to, ako sa chlapci a dievčatá pri vstupe do puberty správajú a aké majú potreby. Pokiaľ nezameriame politiku športu na rovnoprávnosť alebo rovno podporu ženského športu a pohybu, ako napríklad v Anglicku, kde je praxou hrať v zmiešaných družstvách, rovnako tak pestovať silné futbalové teamy dievčat a žien, potom dievčatá vidíme skôr v menších skupinkách, hovoriť, skákať gumu alebo hádzať si loptu. Bežné ihrisko s preliezkami pre príliš malé deti alebo futbalová klietka nie je pre nich zaujímavá alebo vľúdna[2]. Málo dievčat sa totiž ide s chlapcami dohadovať o tom, komu momentálne patrí ihrisko.
Viedeň a ďalšie rakúske a nemecké mestá si veľmi dobre uvedomili odlišnosť potrieb chlapcov a dievčat v tomto veku. Jedným z riešení, na ktoré prišli metodikou gender mainstreamingu[3] (vytváraniu férových možností pre obe pohlavia) je paradoxne – nezlučovať, ale držať ich oddelene. V istom veku (práve rannom pubertálnom veku) sa medzi sebou nebudú dohadovať a možno nebudú ani kamarátski. Je potreba myslieť na obe skupiny. Vytvoriť aj ihrisko bez čiar a bránok, ktoré nebude atraktívne pre chlapcami preferovaný basketbal alebo futbal. Ihrisko bez čiar je výborné pre neformálne loptové hry, ktoré preferujú často dievčatá. Herné prvky pre dievčatá je dobré situovať pozdĺž peších ťahov.
Dievčatá verejným priestorom často len prejdú a neodvážia sa zastaviť dlhšie na ihrisku. Hojdacia sieť, platforma na sedenie alebo jednoduchá lezecká stena na pár minút ale dievčatá na pár minút zaujať dokáže. Bezpečnosť a jasnosť verejných priestorov, ihrísk v parkoch je pre dievčatá oveľa dôležitejšia. Vo viedenskom parku Einsiedler platz, ktorý bol pilotným projektom gender mainstreamingu takto rozšírili pešie ťahy, perforovali oplotenia, zlepšili osvetlenie a rovnako odstránili vzrastlé kríky. Po dôslednom premyslení herných prvkov, vytvorení herného priestoru pre ako pre chlapcov, tak pre dievčatá, zistili, že počet dievčat a ich aktivít v parku a na ihrisku stúpol. Projekt bol nakoniec úspešný natoľko, že závery v dizajne sa stali povinnými regulatívami pre tvorbu všetkých nových viedenských parkov. V Čechách a na Slovensku je v porovnaní so západnými krajinami tematika zohľadňovania rozličných rodových potrieb slabo rozvinutá, ale venuje sa jej napríklad platforma WPS Prague.
Referencie:
[1] “Why can’t girls play football?” Gender dynamics and the playground, štúdia Sheryl Clark and Carrie Paechter, Goldsmiths College, London, dostupná na: https://www.researchgate.net/publication/248975381_'Why_can't_girls_play_football'_Gender_dynamics_and_the_playground
[2] Jak navrhnout férově sdílené město, publikácia, 2016, WPS Prague, dostupná na: http://www.wpsprague.com/#/ferovesdilenemesto/
[3] Dievčatá do parkov, Milota Sidorová, 2016,
Článok bol pôvodne publikovaný v časopise Zahrada-Park-Krajina č.3/2017.